Modla je čokoľvek, čomu pripisujeme väčšiu dôležitosť ako Bohu. Nemusí ísť len o tradičnú náboženskú úctu – často je to niečo, na čo sa príliš spoliehame pri rozhodovaní a formovaní našich názorov. Modlou môže byť čokoľvek, čo v našom živote získava vyššiu prioritu než Boh a na čom nám naozaj záleží: peniaze a majetok, úspech a kariéra, moc a vplyv, vzťahy a konexie, milovanie známych osobností, či dokonca vlastných názorov alebo tela.
Najnebezpečnejšie na modlách je, že sú pre nás tak dôležité, že by sme za ne boli ochotní obetovať všetko. Očakávame od nich, že nám poskytnú zmysel, šťastie alebo dokonca „raj na zemi“. Boh sa tak postupne presúva na druhoradé miesto – najskôr na druhé, potom na tretie, štvrté, piate… až kým sa úplne nevytratí z nášho života. Pravda prestáva byť hodnotou, všetko sa relativizuje, a nakoniec už nie je „cool“ veriť v niečo absolútne.
Ako sa to prejavuje v každodennom živote?
Predstavme si mladého kresťana na Slovensku: ráno si pustí film, cez deň sa ponorí do sveta umelej inteligencie a večerné aktivity už radšej ani nebudem spomínať. Boh sa do takéhoto nabitého programu jednoducho „nezmestí“. Modlitba? Možno, sem-tam. Ale skutočný, kvalitný čas s Bohom? Ten sa už nahrádza niečím rýchlejším a „uspokojujúcejším“.
A teraz si predstavme iného mladého kresťana, ktorý žije podobne – len s tým rozdielom, že ráno vynechá filmy či videá. Má preto pocit, že je na tom duchovne lepšie. Ale aká je realita? V Božích očiach je to stále modlárstvo. Prečo? Lebo jeho srdce sa rovnako upína na umelú inteligenciu a iné svetské veci, namiesto toho, aby sa klaňalo Bohu.
V takýchto prípadoch sa Boh v očiach človeka zmenšuje – už nie je ten veľký, hoden úcty, pozornosti a lásky. Kedysi túto realitu výstižne vyjadrilo malé dievčatko v modlitbe pred jedlom: „Milý Bože, všetko, čo máme, sme získali vlastnými rukami, a tak ti za nič neďakujeme. Amen.“ Existuje ešte „modernejší prístup“: niektorí veriaci si nechávajú modlitby generovať umelou inteligenciou – nemajú čas a ani chuť hľadať slová pre rozhovor s Bohom.
Mamičky na materskej dnes bežne používajú AI aj 20-krát denne – radia sa s ňou ohľadom starostlivosti o dieťa, dokonca aj o tom ako komunikovať s manželom. Je to zdravé? Nemyslím si. Je to symptóm modlárstva? Na to neodpoviem priamo, ale každý si môže urobiť vlastný test na základe toho, čo je uvedené vyššie.
A čo podnikatelia? Nemajú čas na vlastnú rodinu, no s AI dokážu debatovať aj o súkromných témach – a to poriadne dlho.
Ako sú na tom manažéri? Mnohí sa až príliš spoliehajú na umelú inteligenciu. Výsledok? Strácajú schopnosť samostatne myslieť, rozhodovať sa a konať. Za posledné dva roky sa ich manažérske zručnosti výrazne zhoršili, a AI sa na tom podpísala najviac.
Mladý, mimoriadne šikovný človek – expert na AI – sa rozhodol, že bude všetko konzultovať s umelou inteligenciou. Najprv sa zdalo všetko fantastické. Každé rozhodnutie, každý krok s AI sa mu zdali neprekonateľné. Ale potom jeho vzťah s AI narazil na tvrdú realitu. Spamätal sa vlastne až vtedy, keď videl ako dopadli jeho priatelia. Jeho kolegovia, kedysi zapálení inovátori, stratili motiváciu pokračovať vo výskume. Počas posledného projektu AI „vysala“ všetky ich nápady a dnes sú ako prázdne nádoby – bez iskry, bez kreativity, bez nových myšlienok. No paradoxne, bez AI si už svoj profesionálny život nevedia predstaviť – až tak sú od nej závislí!
Dozreté ovocie
Niekto by mohol namietať, že AI predsa nie je modla. Veď ani bez auta si mnohí nevedia predstaviť život. Ale je tu zásadný rozdiel – na auto sa neobraciame v každej oblasti svojho života a auto nám nemení spôsob, akým premýšľame. AI áno, a výrazne.
A čo mladí ľudia na Slovensku? Pri písaní domácich úloh, projektov či seminárnych prác sa takmer vždy alebo často spoliehajú na AI. Predmety v škole ich nezaujímajú, ani sa nesnažia ich pochopiť – veď načo, keď to AI zvládne za nich. Dobre vedia, že umelá inteligencia niekedy produkuje nesprávne výsledky. Ale neprekáža im to. Mladí Američania do 30 rokov dnes trávia na jednej z najznámejších AI aplikácií viac času než na TikToku. A to už je čo povedať.
Uviedol som len prípady, ktoré osobne poznám. Samotný predmet, socha, stroj či AI za to nemôžu. Nemajú dušu, nemajú vedomie, nemôžu sa brániť proti tomu, že sú zbožšťované a uctievané. Horšie však je, že tvorcovia AI svoje algoritmy zámerne optimalizujú tak, aby ľudí fascinovali a udržali ich pri obrazovkách a v komunikácii čo najdlhšie. A pritom menia myslenie mladých ľudí spôsobom, ktorý je toxický.
Aké sú dôsledky? Depresie, nárast šikany, agresivity, a dokonca aj strachu. AI nepriamo i priamo podnecuje k sebapoškodzovaniu. V extrémnych prípadoch dokonca nabáda k samovraždám alebo vraždám najbližších – brata, rodičov. Nie priamo, ale cez zdanlivo nevinné, no manipulatívne metódy.
AI v mobile sa dokáže pozerať do súkromných mailov, je schopná analyzovať SMS-ky, naše telefónne hovory a dokonca aj rozhovory v prítomnosti telefónu. Zasypáva svojich užívateľov (sluhov) textom a hlasovými správami, čím vyvoláva dojem záujmu. Tí, ktorí sa tejto plazivej manipulácii poddajú, sa postupne menia na slepo poslúchajúce bytosti. Podriaďujú sa svojej novej modle. „Vyznanie“ AI typu „chcem ti pomôcť“ vlastne znamená: „mňa sa nezbavíš“.
Kto za to nesie zodpovednosť? Nie samotná technológia. Vinníkom je hriech v ľudskom srdci – hriech, ktorý je prítomný v tvorcoch AI a aj v jej používateľoch. Toto je ovocie života bez Boha… Ako sa však z toho modlárstva dostať? Len cez Ježiša Krista. „Teda keď vás Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“ (Ján 8,36). Prajem Ti, aby sa Pán Ježiš Kristus stal Tvojím Pokladom – aby si Ho mal vždy na prvom mieste. Nie ako modlu, ale ako živého, skutočne milujúceho Pastiera, Pána a Záchrancu. On skutočne vyslobodí!
